Vašo Patejdl na obale platne Lov na city
Je zvláštne ako sa dokážu obyčajné rozhodnutia zmeniť na tie, ktorými sa potom dlhé roky začína vaša najuletenejšia historka. Viem, že to tak bude aj s tou mojou. Na budúci Silvester, keď budem sedieť zase niekde na ošúchanom gauči na chate v Máleniciach, ohrievať si ruky nad kozubom, počúvať výber najlepších hitov roku 2015 a niekto sa ma spýta: „Tak ako to bolo s tým Vašom Patejdlom?“ Ja odpoviem: „Michal mal mať v pondelok narodeniny.“ Viem, nie je to nič zvláštne, ale naozaj to tak začalo.
Michal mal mať v pondelok narodeniny. Do oslavy ostávali tri dni a ja som mala pre neho vymyslený perfektný darček. Plánovala som dať pre neho vyrobiť tričko s jeho vlastnou fotkou. Tú fotku sa mi podarilo urobiť na jeho minuloročnej oslave a bol to fakt hodnotný záber. Michal bol na nej rozplácnutý na podlahe. Končatiny mal vykrútené všetkými možnými smermi, nohavice spadnuté na pol žrde a tvár navečnosť zamrznutú vo výraze porážaného teľaťa. Keď som ju objavila v počítači, poprskala som si stenu na dobré dva metre do výšky. Pod tento historický záber som plánovala nápis:„Kto raz padol, môže už len vstať.“ Vtedy sa mi to zdalo celkom vtipné, no teraz mi to už príde prinajmenšom absurdné.
Keby som vtedy vedela to, čo som nemohla ani tušiť, ostala by som doma. Prítomnosť a budúcnosť však spája len tenká čiara dohadov a predpokladov a to čo sa stalo, by som sa nebola odvážila vysloviť ani s tým najodvážnejším „keby“ na perách.
A tak sa stalo, že som na internete našla Copycentrum, ktoré robí potlače na tričká, načmárala som si nákres daru na papier, nasadla do auta, cestou kúpila čierne bavlnené tričko veľkosti M a v návale eufórie som bola odhodlaná priplatiť si za expresnú výrobu.
Do predajne som vošla suverénne, s čiernym tričkom zrolovaným pod pazuchou. Bola som stopercentne zaujatá vlastným geniálnym nápadom. Predstavovala som si Michalov pobavený výraz, keď odbalí môj dar a závistlivé pohľady ostatných, ktorí sa znovu zmohli len na fľašu vína a Tatianu. K pokladniam som prešla rezko, s klapkami na očiach a neznesiteľnou túžbou popohnať čas. Nech už je pondelok. Bože, daj nech je čím skôr pondelok. To, čo sa odohrávalo okolo mňa som vôbec nevnímala.
V danom momente som sa považovala za najdôležitejšiu osobu v Copycentre a ani mi na um nezišlo, že by to nemusela byť pravda. Nevšimla som si ľudí s fotoaparátmi na krku, nezbadala som nezvyčajne hustý dav zákazníkov, nepočula som tlmený rozhovor na druhom konci miestnosti, ani občasné záblesky ostrého bieleho svetla. Nič, len seba, čierne tričko a skvelý nápad. Ach, aký lenbol ten nápad skvelý.
Stála som pri pokladni bez povšimnutia personálu už hodnú chvíľu, a keď mi hlave odznela najsilnejšia vlna radosti, začala som si uvedomovať, že niečo nie je v poriadku. Matne som začala vnímať čulý ruch a blížiace sa hlasy. Vtedy sa to stalo.
Jeden nesprávny krok dozadu, jeden letmý dotyk, pohyb rukou, dva nádychy…
Pri pokuse o obrat som do niečoho narazila. Nie silno, skôr nečakane. Reflexívne som vystrela dozadu pravú ruku, aby som sa zachytila. Z pod pazuchy mi vypadlo čierne tričko, zdanlivá opora za mnou sa zrútila a takmer okamžite na to ma zaliala biela záplava svetiel, kriku a dupotajúcich nôh. Nevedela som čo sa deje a tie štyri sekundy, počas ktorých sa všetko odohralo, mi pripadali ako samo nekonečno. Keď si moje zmysly privykli na realitu zbadala som naživo záber, ktorý obletel Slovensko.
